Ruth má náročné zamestnanie vo veľkej firme. Vyžaduje sa od nej, aby pracovala na mnohých projektoch a dosahovala výsledky a zároveň si zachovávala chladnú hlavu. Jej šéf, aj kolegovia ju poznajú ako zamestnanca, na ktorého sa dá spoľahnúť a zároveň ako človeka, ktorého inteligentný humor ich vždy rozosmeje. Je to tá profesionálna Ruth, s ktorou pracujú a smejú sa. Jedna jej stránka však pre nich zostáva neviditeľná.

Ruth v súkromí pracuje ako dobrovoľníčka, poradkyňa, ktorá odpovedá ľuďom na krízovej linke. Dvakrát do týždňa večer a v noci počúva mnohé nešťastné hlasy a píše im, častokrát sú to dosť mladí ľudia. Sú depresívni, majú záchvaty úzkosti, poškodzujú sa. A keď im radí, aby sa zverili svojim najbližším, v ich odpovediach neustále počuje:

Hovoria jej, že navonok sa dokážu tváriť šťastne a pozitívne. Ale vo vnútri sú vo víre bolestivých emócií pred zrútením. „Všetci sa tak boja“, hovorí Ruth, a to čoho sa boja – alebo čo už zažili – je, že ich budú považovať a odmietať ako slabých a negatívnych. A Ruth sa nevenuje iba mladým. Naposledy si niekoľko hodín písala s mužom, ktorý sa chcel zabiť, lebo ho opustila manželka a ich synčekov zobrala so sebou. Ruth sa snaží pomáhať ľuďom, ktorí sa boja rozprávať sa s ľuďmi vo svojom okolí. A ona ich chápe. Asi od veku 35 rokov mávala stavy depresie a vie teda veľa o tom, ako svoju zraniteľnosť skrývať.

Rodina Ruth má silnú genetickú predispozíciu k duševným chorobám. Napríklad jej stará mama sa po 70-tke, keď bola Ruth ešte malá, dostala na dlhú dobu do zariadenia pre duševne chorých. Choroba starej mamy sa zahalila do ticha. O nemocnici sa hovorilo ako o „tom mieste“ a Ruth vedela, že na to, prečo tam stará mama je, sa nemá pýtať. Dokonca aj dnes je to niečo tajomné.

Depresia vstúpila Ruth do života keď bola ženou v domácnosti so svojimi dvomi malými synčekmi. Prežívala to, čo dnes opisuje ako „vysnívaný život“, a predsa sa hanbila. Hanbila sa za to, že nebola šťastná. Ruth si osobitne spomína na jeden deň, keď išla po ulici a to čo nazýva „veľkou nespokojnosťou so sebou“ sa pretavilo do myšlienky „Som také ... nič. Nedosiahla som ... nič.“ Ukazuje to prstami: taká malá. Je to nereálne. Hovorí, že v tých rokoch bola malou húsenicou, ktorá sa schovávala pod listom.

 Ruth sa domnieva, že spúšťačom bola dlhodobá vyčerpanosť po narodení druhého syna. Noc čo noc kvôli nepokojnému dieťatku nemohla spať. Ruth vždy trpela poruchami spánku a keď chlapček konečne po šiestich mesiacoch prespal celú noc, ona už bola iná. Začala sa svojmu okoliu vzďaľovať. Tak často ako sa to len dalo stiahla rolety, aby do spálne nešlo denné svetlo a vhupla pod prikrývku. „Maminka si zdriemne!“, hovorievala som. Ruth sa pri tej spomienke strasie. „Dnes sa mi to zdá také divné.“

 V spánku dokázala zmiznúť. Mimo spálne číhal svet, v ktorom nedokázala žiť. Nemala žiadne silné pocity – okrem nadmernej podráždenosti, ktorú mohlo vyvolať opakované klikanie večným perom alebo zvuk, že niekto má v ústach žuvačku. V detstve Ruth učili negatívne pocity potláčať a teraz na rastúcu mrzutosť reagovala stále väčšou a väčšou sebakontrolou. Svoju úzkosť si však vybúrila na chlapcoch. Čokoľvek čo urobili sa jej zdalo byť nebezpečné. „Opatrne!“, stále ich varovala. „Dávajte pozor!“ 

Navonok bola privilegovanou manželkou a matkou, ktorá sa tešila zo života. Len jej manžel a sestra – dvojička vedeli, že jej nie je dobre a iba sestra poznala celú pravdu. Ruth mala priateľov, ale nikoho komu by dôverovala. Často sa už-už chcela niekomu otvoriť, ale potom sa zháčila. Rozmýšľa, že ale asi nebola jediná. Keď Ruth spomína na túto časť svojho života, netuší ako sa v skutočnosti mali ženy v jej okolí. V roku 2000 Ruth diagnostikovali depresiu. Liečba však nepomohla. V roku 2008 sa rozviedla a dnes si myslí, že jej depresia prispela k rozpadu jej manželstva.

Na pracovisku jej príbeh nikto nepozná a ani sa ho nedozvie. Je to pracovisko s priateľskou atmosférou, ale skúsenosti ju naučili, čo sa môže stať zamestnancom s depresiou. Ruth svoj osud zhrnula niekoľkými slovami: „Nedarilo sa im dobre.“ Do pamäte sa jej vryl jeden incident na predchádzajúcom pracovisku. Kolegyňa niekedy začala náhle plakať, mala prudké zmeny nálady a jej pracovný výkon nebol vyrovnaný. Tejto žene sa nedostalo pomoci. Označili ju za „hrozne neprofesionálnu“ a vyhodili ju. Ruth má svoju prácu veľmi rada a ide jej o veľa. „Nikdy by som si netrúfla podeliť sa s mojím príbehom, aby to nevyzeralo, že som slabá“, hovorí. „Čím menej emócií na pracovisku, tým lepšie.“ Vo svojej skrinke má iba pár súkromných fotografií.

Ale je jedno miesto, kde Ruth prelomila svoje mlčanie. Pred niekoľkými mesiacmi povedala svojim rodičom ako veľa rokov bojovala s depresiou. Povedala im to v súvislosti s náročným rozhovorom, ktorý sa týkal jedného z chlapcov. Posledné roky Ruth dobre reagovala na liečbu a dnes je v stabilnej remisii. Depresia však z jej života neodišla. Mladší syn má od 12-tich rokov vážne psychologické problémy. Teraz je na vysokej škole a býva blízko kampusu. Ruth ho opisuje ako inteligentného, múdreho a vtipného mladíka. Prešiel si mnohými terapiami a liečbami, bez výsledku. „Nenávidím svoj život“, zvykne jej hovoriť.

 Jej syn sa zasekol vo svojom živote tak isto, ako sa to kedysi stalo Ruth. Má byť prečo šťastný – ale necíti to tak. A tak ako mnohí z tých, ktorí Ruth píšu na krízovú linku, aj on sa viní za to, že sa nevie dať dokopy. Má teraz novú terapiu, ale obáva sa, že to zase nepomôže. Nedávno sa Ruth opýtal: „Nebude to znamenať, že som lenivý a že som pesimista?“ „Chceš, aby som predstieral, že som šťastný?“ Pravé a falošné šťastie sú si navonok veľmi podobné, ale sú od seba na svety vzdialené. Ruth pozná oboje. Dnes sa zo života teší a hovorí o tom, aký je to obrovský rozdiel. A vrúcne verí, že jedného dňa aj jej syn nájde tú pravú radosť.